Wolosate-Osadné13.9.2009

Na tejto akcií bolo zaujímavých posledných 10 km. Keď sme boli na najvyššom bode cesty vo výške 822 m.n.m. Obloha sa zatiahla tmavými mrakmi a prišla búrka. Najprv len lialo s bleskami v diaľke, ale potom už sme mali zmiešané pocity. Teraz už viem, prečo je nosenie prilieb na Slovensku uzákonené. Začali padať vlašské orechy. Lesná cesta sa premenila na potok. Miestami s 20 cm súvislou vrstvou vody premiešaný ľadovými orechmi.
Mojich súputníkov som stretal pod smrekmi a niektorí pokračovali v ceste.
Veď nič viac sa nemohlo stať ako zmoknúť do nitky, čo sa aj stalo alebo mať životný alebo posledný zážitok v živote.Len jednému z nás, ktorého strach asi viac hnal ako nás do bezpečia stihol dôjsť ešte pred búrkou k usadlosti asi s troma hospodárstvami a jednou veľmi krásnou novou horárňou síce zatvorenou, ale pod jej odkvapom sme sa mohli prezliecť alebo lepšie povedané vyzliecť.
Odtiaľ sme mali v pláne ísť na divoko priamo cez les k nášmu cieľu, ktorý okrem iného pozostával aj zo suda 12°bažanta. Lenže mokrý variant bol v pláne až večer. Dvaja sa vybrali hľadať cestu (bratia Česi) a tretí sa vyparil za nimi ani sme nevedeli kedy. My sme odvodnili odev lepšie povedané vyzliekli, podelili s čerstvými zážitkami a pustili sme sa za nimi. Asi po 200m sme museli vytiahúť GPSko, ktoré nám malo ukázať cestu k horskej železnici a tá nás mala doviesť k horárni. Stopy hľadačov viedli rovno.
Cesta bola rozbahnená s hlbokým blatom. Na priečelí horárne sedeli celí vysmiati traja Česi (tí sú asi všade), tak som sa ich spýtal, či nevideli tade prechádzať nejakú človečinu na bikoch. Jasné, išli pred štyrmi hodinami.
Pred odchodom stihli vypiť všetku ohnivú vodu (bola už len sladká 27%), ale ani tou nepohrdli. Chcel som túto správu povedať svojmu spolupútnikovi, ktorý sa zabudol za horárňou pri obdivovaní letnej kuchynky. Keď som sa otočil hovoria, že keď si pohneme, tak ich ešte chytíme, že len pred 10 minútami odtiaľ vyrazili. To nám mali povedať, keď sa budeme na nich pýtať. Tak aj my sme odkázali (veď sme lovaci ne?) pre našich usilovných hľadačov cesty, že nech im povedia, že my sme tade išli už včera. Hľadači cesty dorazili do Zubracze mysliac si, že sú už na Slovensku =))). Najprv sme predpokladali, že pred nami je partia, ktorá sa vyparila ešte za nášho spánku a išli po stopách zlatistého moku. Odignorovali našu plánovanú cestu okolo Solinskych jazier.
Po chvíľke nám bolo jasne, že to sú tí, čo ostali sedieť v Cisnej, že oni majú času kedy vyraziť lebo idú kratšou cestou. K súdku (na chatu) sme dorazili tesne pred zotmením, kde už bola celá partia, len hľadači chýbali. Po analýze všetkých variant sme usúdili, že sa vrátia cez Duklu domov alebo ostanú spať "na Slovensku". Asi po dvadsiatich minútach sa v diaľke objavili svetielka. Všetci sme sa zvítali akoby sme sa po rokoch stretli. Prestrihli sme spoločne cieľovú pásku (plomba na sude) a do noci sme písali zápisnicu, kým nám atrament nevyschol.